Príbeh služobníčky

Autor: Margaret Atwood

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2018

Počet strán: 344

Žáner:  dystopia

„Rada by som verila, že to, čo rozprávam, je len vymyslený príbeh. Potrebujem tomu veriť. Musím tomu veriť. Tí, ktorí veria, že také príbehy sú len príbehmi, majú väčšie šance. “

Príbeh služobníčky patrí k tým, ktoré aj desaťročia po ich vzniku sú aktuálne a čoraz viac reálnejšie. Dystopia je geniálny žáner, ktorý dokáže predpovedať budúcnosť a vždy je nutné povedať, žiaľ.

Služobníčky sú ženy, ktoré sú akousi medzigeneráciou pre záchranu ľudstva. Sú iba nástrojom, áno doslovne, už nie sú ľudské bytosti plné citov, ale skutočným nástrojom pre dosiahnutie jediného cieľa. Zvýšiť populáciu, pomôcť vymierajúcemu ľudstvu. Plodia totiž život.

„To naše ruky mali byť plné budúcnosti, ktorú bolo možné uchopiť, ale nebolo ju vidieť. “

Fredova, rozprávačka príbehu, je iba prostriedok a uvedomuje si ako veľmi rýchlo stratila kontakt s minulosťou. Jej spomienky a city boli vymazané a ona už iba háda čo je skutočnosť a čo  fantázia. Neurčité náznaky a bolesť za stratou normálnosti. Za láskou a prirodzenou túžbou. Spoločnosť má určené zákony, ktoré je nutné dodržiavať, ich porušenie je istá smrť. Ona sama je každým skutkom vystavená strachu o vlastný život. A fakt, že musí porodiť zdravé dieťa visí vo vzduchu až príliš živo.

Napriek tomu, že Margaret Atwood ponúka zaujímavý námet, ktorý vykreslila a s istou dávkou tajomna, kniha pre mňa nebola až taká očarujúca ako som očakávala. Od začiatku som mala pocit, že no poďme, poďme, nejak pomaly to odsýpa a často som sa nudila. Prelínanie čo bolo, čo je a hádanie čo bude bolo neprehľadné. Miestami som bola z deja vyslovene otrávená. Škoda, že taký námet nedostal lepšie spracovanie a autorka sa upla na myšlienku náboženskej diktatúry tak veľmi, že bolo ňou miestami až posadnutá.  Záver nepriniesol žiadnu odpoveď, kniha sa iba jednoducho skončila.

Zasúvam do kategórie - raz stačí. 

MOJE HODNOTENIE  ★★